Reakcie manažérov, ktorých som koučovala
Koučovanie sa stalo pre mňa nevyhnutnosť, lebo už sme akoby zabudli komunikovať medzi sebou navzájom. Ak som v kontakte s podriadenými viac som komunikoval ja, teraz zisťujem, že viac komunikujú oni a teší ich to. Nachádzame aj nové riešenia.
Nechodím po prevádzke „len tak“, ale uvedomil som si zodpovednosť aj za iných. Nie sme pešiaci, ale ak to má fungovať, musíme byť tím. A to dosiahneme rovnocennou komunikáciou.
Ľudia u mňa vnímajú záujem o ich prácu, oceňujú to a sú oveľa komunikatívnejší.
Zmenu môjho prístupu správania sa ako nadriadeného je zo strany podriadených vnímaná. A vyslovili aj prosbu, aby som nebol „sezónny“. Aby to už neprestalo.
Uvedomil som si, že ľudia vyžadujú pozornosť, záujem o ich prácu a sú potom zdielni pri poskytovaní informácii.
Konečne som videl a pochopil, ako môže moja vysoko špecializovaná odbornosť rozhovoru viac uškodiť ako pomôcť.
Pozorovanie a Koučing oceňujem. Vďaka nemu sa mi podarilo odstrániť veľkú škodu. Pozorovaním som zistila preťaženie strechy nákladom – IPI a keby nedošlo k môjmu zásahu a zastaveniu prác, došlo by k veľkým škodám a bola ohrozená aj bezpečnosť ľudí.
Nevidel som v koučingu nič nové, nič zmysluplné, kým som neurobil zmenu na sebe, na svojom prístupe. Keď som si uvedomil akoby blok u seba, začal som pomaly viac robiť, čo som si s koučom zadeklaroval a uvedomil som si, že viac rozprávam. Keď som sa začal viac zaujímať ja o iných, zaujímali sa aj oni o mňa.
Je mi až ľúto, keď vidím kolegov, ktorí koučing devalvujú ako nástroj neúčinný. O to viac ma teší, keď ich vidím na folow –up, ako sa za tak pomerne krátku dobu zmenili.